Kult osobnosti

Autor: Martin Navratil | 13.3.2012 o 9:51 | (upravené 13.3.2012 o 10:08) Karma článku: 7,40 | Prečítané:  997x

Mašad a Imán Réza - Vstupujeme do najposvätnejšej hrobky šítov. Kým Mekku v Saudskej Arábii ročne navštívi päť miliónov pútnikov, do Mašadu ich príde päťkrát viac. Hrobku sa chystajú pre neveriacich uzavrieť. Sme vo východnej časti Iránu, len 150 kilometrov od afganských hraníc. Náš sprievodca, univerzitný profesor, nám dáva inštrukcie ako sa správať. Ideme do miest, kde nás nevidia radi.  V oficiálnej časti hrobky, kam ešte smieme, sa pozerám na tabuľu a čítam. Slováci: 0. Áno, ešte tu žiaden Slovák nebol. Respektíve nevošiel na toto najposvätnejšie miesto.

Vstúpili sme do hrobky Imána Rézu, ktorého podobizeň nájdete na všetkých obrazoch hneď vedľa Ajatolláha či súčasného prezidenta. Na autách, v tržnici, hoteloch, múzeách... je proste všade. Sunniti sa modlia ticho, neprejavujú svoje emócie, šíti nariekajú nad všetkými zavraždenými, medzi ktorých patrí aj 8. Imán Réza.
Vstupujeme s malou dušičkou do zlatej hrobky. Naše ženy oblečené v čiernom od hlavy po päty kráčajú doľava a my doprava. Pohlavie musí byť oddelené nielen v mešitách.
V tom niekto v mešite zakričí: „Alláh je veľký a mocný!“ Dvadsaťpäťtisíc ľudí padne naraz na zem smerom k Mekke a zborovo zakričí to isté. Nabiehajú nám zimomriavky. Neskutočný pocit, ktorý nikto nevie opísať slovami. Čím bližšie sa dostávame k hrobke, tým naliehavejší je plač sfanatizovaného davu... Nie, on neplače, ten dav reve, narieka, padajú slzy, ako keby im umrel niekto z rodiny. Vrhajú sa k pozlátenej hrobke, chcú sa dotknúť. To je ich cieľ. Dokonca sa vraví, že keď príde Armagedon, práve tu sa stretne veľký Mahdí s Ježišom Kristom a rozdelí svet na dobrých a zlých. Tu si uvedomujeme, čo dokáže dav, čo dokáže náboženstvo a kult osobnosti. Večer len nemo sedíme a vravíme si, že toto bol ten najsilnejší zážitok. Ťažko už to niečo prebije.

Čína a Mao
Nachádzame sa na námestí pri Bráne nebeského pokoja, najväčšom námestím na svete, na ktoré sa zmestí milión ludí. Pod obrazom veľkého Maa plače rodinka nad smrťou tohto velikána čínskych dejín, i keď už od jeho smrti prešlo vyše tridsať rokov.
Raz niekto múdry povedal, že keď niekto zabije jedného človeka je vrahom, ak vyše päť ľudí je už masovým vrahom a keď takmer celý národ je národným hrdinom.
Do dnešných dní nikto nepozná presný počet obetí geniálnych riešení Maa, jeho Kultúrnej revolúcie, či Veľkého skoku vpred, ktorý mal priblížiť zaostalú Čínu k vyspelému západu. Hovorí sa o 70 miliónoch ľudských obetí. Prednedávnom sa zišlo sympózium o Maovi a vedci sa zhodli, že Mao spravil 70 percent dobrého a 30 percent zlého. Ako prišli k tomuto magickému pomeru nikto nevie.
Mao mal rečnícke schopnosti a to sú tie najlepšie predpoklady ako získať masy na svoju stranu. Jeho kariéra odštartovala, keď zachránil posledné zvyšky komunistických bojovníkov nápadom na dlhý pochod vyše 5 tisíc kilometrov. Veľa súdruhov v tom videla samovraždu, ale on sa chytil príležitosti a už ju nepustil do konca svojho života.
V Chráme nebies stretávam deduška v uniforme, ktorý zviera ošúchané čiernobiele fotografie. Zo slušnosti prezerám až nakoniec vidím známu tvár. Zakričím Mao. On s hrdosťou prikývne, vypne hruď s medailami a povie, že bojoval po jeho boku. Zaspomína na časy, keď ho ešte obdivovali čínske masy, ale dnes už mladšia generácia pozerá iným smerom, na západ. A to ho trápi. Už sa nevie zmieriť, že fotografie Maa nezdobia každú budovu.
Večer sa rozprávame s mladým Číňanom v undergroundovom podniku Propaganda o Maovi. Povie, že si ho váži, že vyviedol Čínu z rúk západných kapitalistov, usrkne si z Coca Coly a ide si zatancovať v štýle RNB.

Kambodža a Pol Pot
Ázia, akoby bola predurčená k rôznym typom kultov a diktatúr. Žiadna krajina však nedostala také ťažké rany ako Kambodža. V rokoch 1975 až 1979 tu vládol Pol Pot, bývalý budhistický mních, ktorý študoval v Paríži, jeden z najväčších masových vrahov modernej svetovej histórie.
Počas celej cesty nestretávame ani jedného človeka nad päťdesiat rokov. Proste tu nie sú. Pol Pot dal povraždiť každého, kto nosil okuliare, aby vytvoril čistú rasu, každého, kto mal vysokoškolské vzdelanie, aby sa nemal kto vzbúriť. Vysťahoval všetkých obyvateľov z miest na ryžové polia. Všetci mali robiť len jedno – pestovať ryžu pre Čínu. Kto sa nedokázal podriadiť, zahynul. Keď došli guľky, pochovával zaživa.
Všetko to cítime pri dvadsať kilometrov vzdialenom masovom hrobe. Kosti stále trčia zo zeme, pri nich jednoduchý nápis, koľko je tam pochovaných ľudí. Miestni chcú, aby si všetci uvedomili, ako môže byť jeden vzdelaný národ vtiahnutý zhubnou ideológiou. V miestnom múzeu sa nachádzajú fotografie spravené tesne pred popravou. Všetko muselo byť zdokumentované. Popravčiu čatu a elitné vojsko si dal Pol Pot zostaviť z malých detí, lebo tie sa ho nepýtali prečo. Brali to ako hru. Počítačovú hru, kde stačí stláčať joystick a získavam body. Tu to bola hra s reálnymi číslami. Keď si s vekom niektoré začali uvedomovať, že niečo nie je v poriadku, dal ich nahradiť ďalšími deťmi. Ako ich nahradil? Skúste hádať
Dnes má Kambodža päť miliónov obyvateľov. Pred tridsiatimi rokmi mala sedem... V krajine, ktorá dala svetu Angkor Wat a bola považovaná za najtolerantnejšiu krajinu stredovekého sveta, sa začína odznova. Každý verí, že to bude úspešný štart. Bez kultu Pol Pota.

KĽDR a Kim Ir Sen
Sedíme sami Slováci v hotelovej izbe v centre Pchjongjangu, po týždni pod neustálou kontrolou nám dochádzajú sily. Začneme si uťahovať z Kimov, dve minúty neskôr nám v izbe vypínajú prúd. Po polhodine v tme si jeden z nás povzdychne, že v tej nude by bolo fajn, keby sme mali aspoň karty... Na druhý deň nám k raňajkám miestny kórejský sprievodca donesie hneď dva balíčky.
Veľký a milovaný vodca – otec a syn – duo, ktoré už takmer šesťdesiat rokov vládne Kórejskej ľudovodemokratickej republike, vie všetko.
Sme prvá cestovná kancelária, ktorá sa do Severnej Kórey od roku 1989 dostala, desiatky strán vízových formulárov, potvrdení, životopisov, posielame dopredu faxom na kórejské veľvyslanectvo. Všetko je pripravené. Vstupujeme do krajiny, kde zastal čas.
Najvyššia bronzová socha Kim Ir Sena má dvadsať metrov, veža na pamiatku jeho ideológie Juche, ktorá prekonala komunizmus, je o meter vyššia ako vo Washingtone a skladá sa z dvadsaťdvatisíc mramorových častí – jedna za každý deň jeho života. Kúsok od nej stojí Víťazný oblúk, o meter vyšší ako v Paríži a oproti nemu nápis: „Sme šťastní!“ Aj názvy staníc v metre sú fajnové: Fakľa, Súdruh, Znovuzjednotenie, Dobrá úroda, Sláva, alebo raj. A všetko to vymyslel veľký Kim Ir Sen.
K vrcholom Kimovho kultu patrí 120 miestností, vytesaných 400 metrov do skaly v roku 1978. Vypchatý Aligátor od Ortegu, televízor od Živkova, stoličky a stôl od Honeckera, nepriestrelné limuzíny od Stalina, ale aj dary od Lukašenka, Zjuganova, Castra, či papendeklová plaketa s Marxom a Gottwaldom od slovenských komunistov z roku 1993. Trávime tu celý deň. Pod dohľadom pozorného kórejského sprievodcu obdivujeme všetky. Súťaž krásy vyhráva plechový, bzukotajúci trúdik od chorvátskych komunistov. Bzukotajúci trúdik v krajine zázrakov.

Turkmenbaši
Pán Navrátil, vitajte v Turkmenistane. Vedeli ste, že ste navštívili našu krajinu najviac zo všetkých Slovákov?
Vstupujeme do najmenej navštevovanej krajiny na svete. Minulý rok sa sem dostalo 283 turistov z celého sveta. Aj do Severnej Kórey ich chodí viac. Prečo? Turkmenistan patrí k najbohatším krajinám sveta, leží na rope a na plyne. Päťmiliónová púštna krajina, ktorú sa Turkmenbaši rozhodol hermeticky uzavrieť ostnatým drôtom. Víza dostanete len v prípade, ak poznáte niekoho z okruhu tohto svetovládcu, ktorý zomrel pred rokom na infarkt. Jeho kult však žije ďalej. Všade sú jeho zlaté sochy, nie pozlátené, sú z čistého zlata. Premenoval dni v týždni, kalendárne mesiace, napísal Ruhnamu, novodobú turkménsku bibliu. Prečítajte si ju trikrát za sebou nahlas a idete rovno do neba.
Zastavujeme na čerpacej stanici a tankujeme 180 litrov. Turisti tu majú vyššie ceny. Platím 4 USD. Áno, 180 litrov za 4 doláre. Domácim by sa tie 4 doláre zdali veľa. Sú zvyknutí na lacnejší benzín. Veď aj elektrinu, plyn, telefón, nájomné majú zadarmo. Aj medzinárodné lety majú za smiešnu cenu. Keď sa Turkmén chce dostať do Londýna, zaplatí len desať dolárov...
Vchádzame do hlavného mesta Ašchabad. Slováci v nemom úžase krútia hlavou, že čo to vidia. Často sa ozýva, že už videli Dubaj či iné bohaté ropné krajiny, ale toto je bomba. Dubaj je oproti Ašchabádu chudobný príbuzný. Obytné domy z pravého talianskeho mramoru a medzi nimi zlaté sochy Turmenbašiho. Koľko ich má? Nikto presne nevie, ale sú ich stovky. Ten chlap je proste všade. Nepáčilo sa mu, že na bankovkách má biele vlasy, a tak ich stiahol z obehu a nechal si vlasy prefarbiť. Dnes odpočíva v štvrtej najväčšej mešite na svete. Opäť z čistého talianskeho mramoru. Jeho kult naďalej udržiavajú jeho nasledovníci. Pri odchode z krajiny si pripadám ako Alenka v ríši divov a čakám, kedy sa zobudím z tohto bláznivého sna, ktorý nám nikto doma neuverí.
Dokonalý socializmus, vybudovaný z ropy a plynu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?