V meste Iloilo bol tento týždeň trojdňový festival, ktorý na Filipínach patrí medzi najfarebnejšie a hlavne veľmi vyhľadávané sviatky. Dav smeruje k hlavnému námestiu, kde bude hlavná procesia. Očakáva sa príchod až 1 milión návštevníkov. Prišli sa pokloniť malému Ježiškovi, ale aj zažiť veľkú veselicu.
Čím sme bližšie k epicentru, tým sa dav zhusťuje. Odrazu sa vedľa nás objaví hlavný sprievod s podobou Ježiška. Ľudia si tiež doniesli svojich podomácky vyrobených Ježiškov, vztyčujú ich k nebu a modlia sa. Do toho trúbky, bubny, pestrofarebná výzdoba a hlavne tlačenica. Vôbec nám nevadí, že batohy sú ťažšie a potíme sa. Poháňa nás túžba zažiť sviatok, ktorý na tomto ostrove milujú. Mám rád, keď sa dá v danej krajine vidieť niečo pôvodné, tradičné a môže to byť v čokoľvek, od festivalu cez šport až po ceremónie. Filipíny sú najväčšou kresťanskou krajinou v Ázii a všade tu narazíte na sväté obrázky. Kresťanstvo sem dorazilo cez Španielov, ktorí si tu vytvorili jednu z najodľahlejších kolónií svojho impéria.
Bum bum bum...hudobníci čoraz viac udierajú do bubnov a dostávajú sa do tranzu. Trúbky, píšťaly, gitary sú čoraz hlasnejšie a ušné bubienky dostávajú zabrať. Dnešný deň sa koná súťaž medzi jednotlivými filipínskymi provinciami. 12 tímov reprezentuje svoj región v pôvodných kostýmoch. Každý tím chce byť väčší, farebnejší, hlučnejší, ale čo ich spája, je priam dokonalá súhra pri tanci. Celý deň sa tímy premiestňujú od pódia k pódiu, kde je porota a nadšené publikum, ktoré ich ženie k ešte lepším výkonom. Každý tím má minimálne 100 tanečníkov v pestrofarebných krojoch, 50 hudobníkov a niekoľko desiatok pomocníkov. Na vystúpenie pred každou tribúnou majú asi 10 minút, kedy musia ukázať svoje umenie. V jednom tíme prevláda žltá farba a v druhom pre zmenu modrá. Nám je však najviac sympatický tím z mesta Cebu. Nielen, že ich hudobníci majú viac elektrizujúcu hudbu, ale na tvárach tanečníkov je najväčší úsmev. Teplota stúpa a na otvorenej scéne sa potia pod ťažkými krojmi. ,,Celé predstavenie trénujeme aj rok dopredu. Výhra v tejto súťaži dáva regiónu punc víťaza a slávu účinkujúcim“. Hovorí Ignacio so španielskym menom. Keď všetci vystúpia, nasleduje verejná oslava.
Večer sa mesto mení na veľkú reštauráciu pod otvoreným nebom. Predávajúci z okolitých dedín vypekajú a pražia svoje špeciality. Pečené bravčové kolená, kuracie nožičky sa miešajú s krabmi a krevetami. Dávam si slížovú polievku s pľúckami a črievkami. Chutí omnoho lepšie ako vyzerá. Pridávam si čili, ktoré sa tu berie ako dezinfekcia. Filipínci posedávajú na umelohmotných stoličkách a vychutnávajú si chvíľu ničnerobenia. Pivo tečie potokom, ako keby to bol mníchovský októberfest. Nejeden obchod vytiahne audioaparatúru, ktorú zapne tak, že pri stole nepočujete vlastné slovo. Hrá sa celú noc. Steny na našom hotely sa otriasajú. Tri dni bude mesto Iloilo hlavným mestom zábavy.
Ďalší deň je venovaný tancom miestneho etnika. Najprv zaznie modlitba v hlavnej katedrále a súťažný deň môže zažať. Zatiaľ, čo prvý deň to bola pestrofarebná prezentácia jednotlivých regiónov, dnes sa ukazujú celému mestu jednotlivé etniká. Tieto etniká však už na Filipínach ťažko nájdete, ale Filipínci ich napriek tomu oslavujú. Skupiny sa natreli čiernou farbou, dali si obrovské perá a nejeden zahraničný návštevník má pocit, ako keby bol niekde v Amerike. Dokonca aj hudba znie ako zo stredu Mexika či Peru. Hlavným námetom je obrátenie pôvodného obyvateľstva na kresťanstvo. Tento motív sprevádza aj dnes 12 vystupujúcich skupín a aj dnes číta jedna skupina minimálne 80 hudobníkov a 100 tanečníkov. Rytmy sú rýchlejšie, pohyby besnejšie a aj oduševnenie je väčšie. Dávajú do toho všetko a každá skupina pôsobí ako jednoliaty celok. Od hudobníka až po pomocníka. Každý má naučené miesto, kde má byť a čo má robiť.
Na scénu vstupuje skupina z domáceho mesta Iloilo. Nielen tribúna zaburáca, ale aj provizórne vyvýšené stanovištia. Ako keby som bol na futbalovom zápase v Brazílii. Hurhaj, povzbudzovanie a hneď ako zaznie hvizd hlavného dirigenta, začne sa búšiť do bubnov. Je to celé elektrizujúce. Mesto so zaťatými päsťami sleduje domácich. Poháňa ich a dodáva imaginárnu energiu všetkým čo sú na pľaci. Zo všetkých tečie pot pod ťažkými maskami. Ale to nikomu nevadí. Chcú zvíťaziť a pretaviť celoročné úsilie do pomyselného ročného pocitu, že sú najlepší. Po desiatich minútach a záverečnom buchnutí do bubna, mesto exploduje. Aspoň pre túto chvíľu sú najlepší pre miestnyc
Ideme si odpočinúť do miestneho parku, kde sú kolotoče, ale aj hazardné filipínske hry. Druhýkrát v živote idem vyskúšať šťastie v hazarde a opäť prehrávam. Hádžem pingpongovú loptičku do veľkého zaveseného lievika a ten ju vypľuje na pestrofarebnú šachovnicu. Vsadili sme na červenú, ale vyhráva oranžová. Peniaze putujú do nádoby, ktorú stráži umelohmotný Ježiško. Hazard sa môže hrať počas kresťanského sviatku? Moja otázka zostáva nezodpovedaná, keď vidím ďalšiu záhadu. Malé deti hrajú kocky za peniaze a policajt ich v tom povzbudzuje. Iný kraj, iný mrav.
Chceli sme vidieť sviatok a videli sme niečo ohromujúce. Večer nastupujeme na trajekt do Cebu a námorník Juan sa pýta ako sa nám páčilo. „Veľmi“ . Juan sa zamračí a poznamená, že budúci rok musí aj on zažiť sviatok. Ak plánujete cestu na Filipíny, vrelo odporúčam sviatok Seňora Santo Nino zažiť na vlastnej koži.
Text. Martin Navrátil
Informácie o budúcoročnom sviatku plus ďalšie fotografie a video nájdete na http://travelistan.sk/filipiny-dinagyang-festival/
Našu ročnú cestu po hodvábnej ceste môžete sledovať na https://www.facebook.com/travelistan/
