S druhou verziou prišli antropológovia z manilskej univerzity, ktorej verí aj náš sprievodca. „Ryžové polia nie sú tak staré. Vznikli po roku 1521, kedy španielski kolonizátori násilne zaberali dnešné Filipíny. Pôvodné obyvateľstvo utieklo do neprístupných hôr Kordiller a tam si vybudovali svoj vlastný svet.“ Ignácio si dá ďalšiu dávku betelového listu, z ktorého má neustále červené ústa, a dá do svojho rozprávania aj vlastný názor. „Ľudia viac veria západným univerzitám a v knižkách sa neustále objavuje informácia, že sú staré viac ako 2000 rokov. Ja však verím našim.“
Sme tu už 3 dni a nevieme sa vynadívať na krásu, ktorá sa ukrýva v tomto dažďovom prostredí. Ak by som ukázal fotografie z tohto miesta, nejeden Slovák by hádal, že to je snáď Machu Picchu. Celá oblasť je posiata malými dedinami, ktoré žijú viac-menej len z ryže. Vraj tá najkrajšia je dedina Batu. Necelých 1000 ľudí žije obklopených terasovitými políčkami. ,,A vieš ako rozlíšiš, kto je najbohatší? Predsa ten, kto má políčko takmer dole. Nemusí sa starať a pravidelný prísun vody. Tá stečie z vrchu.“ Napriek tomu, každé ráno po piatej hodine ráno, už je takmer každý na svojej ploche a zaborený do kolien vo vode už sadí. V tomto období sa ryža musí čo najrýchlejšie zasadiť do vody plnej bahna. Za 160 až 180 dní sa potom zozbiera, vysuší a hlavne vymláti. Hlavná obživa celých Filipín má aj rôzne farby a chute. Dnes sme si dali na raňajky červenú ryžu a bola suchšia ako tá klasická biela. Ale doteraz som si nemyslel, že existuje toľko druhov ryže. Tu sa vraj pestuje približne 15 rôznych typov. Zaujala ma však aj miestna ryžová pálenka. Už som vyskúšal japonskú či kórejskú pálenku, ktorá bola viac-menej bez chuti. Ale táto chutila ako náš lepšie skvasený burčiak. Predajca, ktorý má svoj stánok s výhľadom do údolia, nám podá nielen svoju vlastnú výrobu, ale aj ešte hrdlo fľaše priloží k uchu. ,,Ešte žije! Treba dať pozor pri otvorení, aby nevypenila.“ Svoj recept nechce príliš prezradiť, aby ho snáď nikto neodkopíroval. S vybudovaním cesty sa tu viac rozbehol turistický priemysel a každý tu chce mať reštauráciu, malý hotel či poskytovať sprievodcovské služby. Každý nápad je tu rýchlo odkopírovaný. Našťastie turizmus ešte nepokazil miestnych a nevytratil sa ich úsmev a pohostinnosť. Keď sme išli do dedinky Patu Patu, z ktorej je ešte lepší výhľad na túto krásu, došla nám voda. Obchod tu nebol, ale miestna učiteľka nám rada poskytla vodu a malé občerstvenie za prísľub, že si ju pridáme na facebooku. Napriek tomu, že signál tu poriadne nie je, tak internet v škole bol a západná hračka opantala nejedného miestneho.
Prechádzame sa celé hodiny medzi políčkami. Nie sú tu vybudované chodníčky a musíme balansovať na kameňoch. Takmer dvakrát som takmer spadol do bahna z 3 metrovej výšky. Ale keď vidím 60 ročnú babičku ako skáče po úzkom chodníčku a má so sebou vrece ryže, tak sa až zahanbím.
Filipíny nie sú len pláže s tyrkysovým morom, ale aj prírodné skvosty, kam ešte toľko turistov nechodí. Ak hľadáte miesto, kde môžete nielen obdivovať krásy prírody, ľudského umu, ale aj trochu treku, ste na správnom mieste.
Text: Martin Navrátil
Našu ročnú cestu po hodvábnej ceste môžete sledovať na www.facebook.sk/travelistan
Malé rady o oblasti
Do Batu sa dostanete z dediny Banaue, ktorá je vzdialená asi 18 kilometrov. Do Banaue jazdí večerný autobus z Manily za približne 8 eur.
Rezervovať si hotel nie je nutné, je tu totiž mnoho hotelíkov a cena sa pohybuje od 5 eur, čo však majú všetky spoločné je skvelý výhľad do údolia.
Prechádzky do okolia sú tu na celý deň. Odporúča sa zobrať miestneho sprievodcu. Sadzba je cca 20 eur a nezáleží či je v skupine 1 alebo 20 ľudí.
Treba vyskúšať miestnu ryžovicu. Len ju neodporúčame príliš prenášať, lebo vám veľmi spení.
Sponzor článku
Tento článok vznikol vďaka podpore dovolenka.sme.sk
