Čukotka - miesto, kde sa stretáva Rusko s USA

Autor: Martin Navratil | 1.4.2018 o 19:22 | Karma článku: 10,62 | Prečítané:  6522x

Už 13 hodín bojujem nielen so sebou, ale aj s víchricou a teplotou, ktorá klesla na mínus 50. Na niektorých miestach navialo nového snehu do výšky 4 metrov a môj snežný skúter zapadáva každých 50 metrov.

Za tých 13 hodín sme spolu s kamarátmi a miestnym sprievodcom urobili len 8 kilometrov. Kričím z plného hrdla, že nevládzem, ale nikto ma nepočuje, lebo nárazový vietor dosahuje silu až 100 km/h.

„Je mi to treba?“ kladiem otázku svojmu vyčerpanému telu. Kým si odpoviem, tak mechanicky napnem všetky svaly a vyťahujem svoj stroj zo sypkého snehu.

V ten deň sme bojovali s prírodou a so sebou samými ďalších 5 hodín a urobili sme spolu 10 kilometrov. Zaspali sme v narýchlo postavenom stane, ktorý bol ráno zasypaný nánosom čerstvého snehu. Na tieto dni som nakoniec spomínal ako na tie príjemnejšie, nakoľko prišli ťažšie dni v jednom z najodľahlejších kútov Ruska – na Čukotke.

Pred pár mesiacmi sa Čukotka opäť otvorila svetu a môj ruský kontakt mi poslal správu. „Ak sem chceš ísť, rozhodni sa teraz. Nikto nevie, kedy Moskva opäť zakáže cudzincom prísť sem.“ Narýchlo píšem kamarátom správu a rozhodujeme sa za pár minút. Ideme! Jasné, že sme mali trochu zromantizované predstavy, ako sa ženieme na skútroch krásnou zasneženou krajinou, hoci skúsenosti s extrémnou zimou sme už mali zo Sibíri.

Po jednom z najdlhších vnútroštátnych letov na svete Moskva – Anadyr, ktorý trvá takmer 9 hodín, sme pristáli v najvýchodnejšom ruskom meste. Ja skutočne neviem, kto projektoval všetky tie ruské mestá, ale vyzerajú, akoby ich jedna mater mala. Kopec betónových nevábnych budov v krásnom divokom kraji. Celá Čukotka má vyše 700-tisíc kilometrov štvorcových a len 50-tisíc obyvateľov, z toho hlavné mesto Anadyr vyše 30-tisíc. Tak si vieš predstaviť, aké zaľudnenie tu je. „Je tu viac medveďov, vlkov a sobov ako pôvodných obyvateľov Čukčov,“ povie Maxim, keď kontroluje našu výbavu do extrémnej zimy. Práve pre tie soby sme sem prišli. Rodiny pôvodných obyvateľov každoročne migrujú so svojimi stádami cez polárny kruh na sever. Radi by sme ich videli, ale nikto nevie, či sa to podarí. Aj keď žijeme v 21. storočí, niektoré technické vymoženosti tu poriadne nefungujú a nikto ti nepovie, kde sa soby nachádzajú. Budeme ich musieť nájsť.

Zapriahneme naše skútre fínskej a americkej výroby do sánok, v ktorých máme absolútne všetko. Stan, vodu, jedlo, benzín na 12 dní, ale aj pušky – pre ľadové medvede. „Nikto ich nechce strieľať, len keby sme museli prejsť cez zamrznuté more, treba byť pripravený,“ povie rozhodné slovo Max. Dokonca aj vodku sme zobrali, ale tá do hodiny zamrzla na kosť. Vedel si, že pri mínus 40 tento ruský národný nápoj zamrzne?

Pred sebou máme vyše tisíc kilometrov cez absolútnu divočinu. Veľa ľudí chodí na Aljašku, ale nevedia, že sa stačí pozrieť cez Beringovu úžinu na ruskú stranu a tam zažiješ presne to, o čom písal Jack London.

Prvé dni idú ako po masle. Cesta ubieha skvele a ja som sa naučil ovládať fínsky stroj priam majstrovsky. Prespávame v dedinách Evenkov, čo sú vlastne Eskimáci, ktorí žijú na pobreží Beringovho mora. Pre nich sme rovnaká rarita ako oni pre nás a všetko to oslavujeme poriadnymi kúskami mrožieho a veľrybieho mäsa. Už si jedol veľrybie srdce? Neskutočná pochúťka. Len sa priprav, že bude surové! Tu si vegetarián príliš nepochutí. Základom je mäso aj pre energiu. Každé tri hodiny jeme, lebo naše telo spaľuje dvojnásobne rýchlejšie v tejto treskúcej zime. Čukotka nie je najchladnejší kút Ruska, ale keď sa tu oprie nárazový vietor, pocitová teplota padne aj na mínus 60.

Na štvrtý deň prechádzame za jasného počasia polárny kruh a tachometre ukazujú aj 60-kilometrovú rýchlosť. Modrá obloha, zasnežené kopce, prosto nádhera. Až večer sa objavuje neskutočná čierňava. Akoby uťal. Akoby proti tebe išla čierna stena. Blíži sa tak rýchlo, že nestíhame stavať stan. Vietor naberá na obrátkach a ani nie o hodinu ma dokáže zraziť k zemi – a to mám takmer 90 kíl. Od tejto hodiny nasledujúce štyri dni bojujeme s počasím, víchricou a hlavne s prívalmi snehu. Krásne výhľady na krajinu sa menia na prežitie. Idem na skútri a nevidím ani na dva metre pred seba. Orientujem sa podľa rýh, ktoré spravil Max predo mnou. Nesmiem však spraviť chybu a stratiť stopu, lebo tá bude rýchlo zaviata novým snehom. Či som sa bál? Jasné, ale nebol to zas taký strach o život, ale skôr aby sme nespravil chybu a niečo mi nezamrzlo. Ešte šťastie, že máme na sebe tie najkvalitnejšie veci a ja celú cestu necítim chlad, hoci som sčasti premočený.

Na siedmy deň mám krízu, ale šialenú. Nevládzem už vyťahovať svoj skúter a tlačiť popritom sánky. Dychčím, padám od únavy a je mi prosto na... Urobili sme len 6 kilometrov za 14 hodín, ale cítim sa, akoby sme prekonali tých tisíc. Do stanu si líhame tak, ako sme po celý deň. Páchneme od potu, sme špinaví a telo sa trasie od fyzickej únavy.

Keď sa neskôr dostaneme do civilizácie, dozvedáme sa, že sme zažili búrku, ktorá sem príde raz za tri roky. Neviem, či sa mám radovať alebo smiať, že som zažil pre mňa absolútny extrém. Odmenou je nám nakoniec, že sme našli stáda sobov. Čukčovia vo svojich stanoch zo sobích koží pekne prečkali tú metelicu a sobíky sa pekne pásli na snehu. Ako? Kopýtkom si odhrabávali sneh a jedli zamrznutú trávu. Aj keď sa tu nesmieš priblížiť k stádu – napadne ťa – bol to ohromujúci zážitok. Také ruské safari. Alebo nakoniec najkrajšou odmenou bola tá polárna žiara po víchrici?  Ľahol som si do snehu a pozeral tam nahor, ako sa na oblohe predbieha zelená a tyrkysová farba, a do toho božský pokoj. To ticho bolo také silné, že ho až počuješ! Ak neveríš, príď sa presvedčiť na vlastné uši.

Koľko stojí taký výlet? Čo na to potrebuješ a hlavne kde vybavíš povolenie? Najkomplexnejšie cestovateľské rady o Čukotke nájdeš na http://travelistan.sk/cukotka-komplexne-cestovatelske-rady-tipy-co-kolko-stoji/

Text: Martin Navrátil

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico je späť, ako prvého vytrestá Kisku

Keď treba zmasakrovať ústavu, vždy sa nájde koalícia ochotných.


Už ste čítali?